O kráse

Dorota Sadovská: Chcem fascinovať, nie obaľovať!

O kráse, mediálnom hackingu a pravde v umení sa rozprávala so Zuzanou Duchovou.

_MGL4516

Foto: Anton Kajan, Nadácia otvorenej spoločnosti

Happening Jany Milatovej vznikol z inšpirácie ženským magazínom. Dorota svet ženských magazínov vniesla do svojich katalógov SADO. Covergirl, žena, matka, umelkyňa, občianka. Začali sme pri kráse. Je krása vôbec ešte téma? Nepristupujeme k nej už trocha skepticky?

A prekvapuje ťa to? Ale keďže ani ohlásený koniec maľby ani umenia sa nekonal, tak netreba písať nekrológy ani kráse. Približne pred mesiacom ma oslovil študent estetiky, aby som mu napísala k záverečnej práci pár viet o mojom chápaní krásy a či s ňou pracujem vo svojej tvorbe. Poslala som mu toto: „Krása súvisí s fascináciou, schopnosťou obdivovať a žasnúť oveľa viac ako s konkrétnym predmetom alebo činnosťou. Áno, s fascináciou pracujem, je asi podmienkou pri tvorbe. Vzrušenie vyvolané fascináciou možno považovať za celkom základného hýbateľa pre vznik akéhokoľvek kvalitného diela.” A potom som natrafila na knihu s krásou už v nadpise Krása spasí svet. Kniha vychádza z Dostojevského citátu v románe Idiot. Ako túžime po tom, aby sa krása prekrývala s pravdou a dobrom. A pritom to už ani v textoch Platóna celkom tak nebolo.

Súvisí to pre mňa aj so stereotypmi. Vizuálne, symbolicky, spoločensky. Že krása sa prvoplánovo týka hlavne žien a „ženské témy”, to je hlavne to, ako byť krásna (kozmetika, make-up), čo navariť, ako upratať. A celú túto oblasť sme chceli metaforicky prepojiť so spoločensko-politickým dianím na domácej scéne.  Začalo sa predsedníctvo SR v Rade EÚ a tak bolo bratislavskou témou skrášľovanie ulíc.

Postupná premena na Potemkinovo mesto? Mne sa na tom vašom projekte páčila „don Quijote” stratégia. Ako ideš závážne a odvážne do boja proti veterným mlynom, drakom… Absurdita tej situácie. Ako hľadáš paralelu medzi mejkapom a skrášľovaním mesta. Ale je to vlastne kritika. Lebo by bolo oveľa potrebnejšie liečiť ako líčiť. Podobne, ako keď má niekto zdravotné problémy, tak prekrytím problém neodstráni a riskuje, že sa možno preto aj zhorší. Dobrým príkladom je bratislavský podchod Trnavské mýto. Pravidelne počuť o jeho nelichotivej estetickej stránke, no málokoho zaujíma, že nie je možné prejsť niektoré smery diagonálne s kočíkom, na invalidnom vozíku alebo už aj staršiemu človeku. Mnohokrát som videla nielen starších ľudí doslovne vrhať sa pod autá, lebo odmietali zvládať množstvo nefunkčných a strmých schodov. Čiže rozpráva sa o tom, či je to mesto pekné alebo škaredé, ale primálo o podstate – základnej funkčnosti.

Že by sme prišli až k mottu funkcionalistov „čo je funkčné je krásne”? Ale chcela som sa ťa pýtať aj na našu identitu. Ideme sa prezentovať Európe. Ako by sme sa jej mali ukázať? Aby to bolo uveriteľné, autentické a pozitívne? Veľmi ma zaujíma hľadanie autenticity.

Rozdiel medzi maľbou a výmaľbou? Medzi pravdivosťou alebo iba zvodnou mimikrou?

Obľúbený príklad stereotypov v reklame akéhokoľvek druhu – chlapík lákal Európanov v oficiálnom spote Predsedníctva SR v Rade EÚ na krajinu ľudí, čo hrajú na fujare…

Mám pár kamarátov, ktorí si azda večer či cez prázdniny zahrajú, nebuďme až takí zlí… Ale musím uznať, že v tejto realite nežijem.

Ty sama si istú dobu chodila so zapletenými vrkočmi. Tiež je v tom hra so svojou identitou a stereotypom.

Áno, je to istý postoj, veď beriete nás ako rurálnych retro obyvateľov? Tak ja vám to dám! Účes dobrej žiačky zo začiatku 20. storočia som začala nosiť na vysokej škole. Súviselo to so spôsobom maľby a života, ktorý som si vybrala, gesto vedomého vzdoru. Keď sa v 90-tych rokoch otvorili hranice, všetci chceli byť cool a moderní. Všetci hltali to, čo sa deje vonku, bolo jasné, kto je in a kto out, kto má naštudované trendy – časopisy, knihy, galérie. Kto sa chytá na aktuálnu vizualitu vizuálny náter overených  formálnych znakov, lenže našu – svoju postsocialistickú skúsenosť som pociťovala inde. Vtedy som si programovo povedala, že zaradím celkom anti-trendy – spiatočku.

04_Sadovska_Lecba_bilou_detail

Léčba bílou, 2016, inštalácia v Galérii stredočeského kraja, Kutná Hora (foto: archív GASK)

Pre mňa to, čo robíš, je mediálny hacking – čiže hra s nejako nastaveným prostredím a jeho posúvaním, používaním reči symbolov iným spôsobom, než na aký sme masovo navyknutí. Dokonca ťa považujem aj za top umelkyňu v oblasti nových médií, aj keď vo svojich dielach používaš minimum „elektrických súčiastok”, ako by si to želal formálny stereotyp. Dôkazom je účasť na festivale Ars Electronica – že ide o to súčasné a aktuálne pochopenie podstaty nejakého média a nie povrchnú hru s novou formou.

Účasť na rakúskej Ars Electronice v roku 2015 bola pre mňa zážitkom. Je to obrovské podujatie, ktoré si naživo prišlo pozrieť do Linzu vyše 80.000 divákov. Získala som tam viacero kontaktov, napríklad ma pozvali prednášať na Univerzitu v Linzi alebo na Media Art Festival do Japonska, kde som dostala za projekt BoutiqueS špeciálnu cenu Gerfrieda Stockera. Bolo veľmi povzbudivé počúvať v osobných rozhovoroch, že som priniesla niečo nové, vlastné a ako je dôležité ísť do rizika ďalších neoverených možností a neostávať v trendoch.

Byť trendy – to sa deje podľa mňa v každom kreatívnom odvetví, aj v kurátorstve. Ja som prišla len nedávno na to, že základ je mať vedomie toho, čo a prečo robím. Tak môže pracovať aj kurátor: toto asi zafunguje, dám tam etablovaného umelca do dobrej galérie, napíšu noviny, prídu ľudia… To mňa vlastne nezaujíma. Teda zaujíma, ale to nie je to, na čo sa chcem špecializovať a v čom som (dúfam) dobrá. Chcem skúšať robiť veci, ktorými niečo sledujem. Nejaký posun v disciplíne, nielen opakovanie fungujúcich receptov.

Keď sme začali s ďalšími študentami v 90-tych rokoch cestovať po galériách aj veľkých inštitúciách súčasného umenia západnej Európy, bola som prekvapená malou rôznosťou napríklad v maľbe. Na akadémii v Dijone každý rok asi tretina študentov musela ukončiť štúdium, lebo nezískali dostatočný počet bodov na pokračovanie. Niektorí sa pre vrodený pud sebazáchovy snažili podobať na to, čo bolo úspešné a nedostať do priveľkého rizika pre vlastné neisté hľadanie. Ale škola by mala zostať slobodným laboratóriom s príležitosťou skúmať, experimentovať a robiť chyby. Mať luxus neúspechu” a nie byť neustále pod tlakom merania akejsi „výkonnosti”. Je dôležité aj to nič, teda uchovať si čas na sedenie pod jabloňou ako Newton.

K téme nič sme robili jeden projekt pre Pohodu. Ten projekt sa volal Nič na Pohode (spolu s autormi Denisou Vološčukovou a Matejom Hoppanom). Išlo o biely objekt umiestnený v strede cesty, kde sa proste nedialo a neponúkalo nič. Myslím, že veľa subjektov sa na Pohode snaží mediálne priživiť a pracovať s marketingovou cieľovou skupinou. Čo je úplne prirodzené a pochopiteľné – každú vec treba z niečoho financovať a reklamu berieme ako automatickú súčasť kultúrnych podujatí atď. My sme ale mali objekt, kde sa ozaj nedialo nič, neponúkali sme nijaký produkt, ale dokonca ani informáciu, či možnosť oboznámiť sa s nejakou skvelou verejnoprospešnou neziskovkou.  

Umenie je istá forma vzdoru. Ináč zvyčajne kamkoľvek prídeš, zavalia ťa nejakými  nielen vizuálnymi informáciami a keď ťa to začne zaujímať, povedia … nejakú komerčnú namotávku. Je to v podstate manipulácia.

Presne, a my NIČ. A ešte aby to bolo dôsledné, tento rok o tom ani nikto nenapísal. Trochu to moje autorské ego hnevalo, ale vlastne som si uvedomila, že to tak predsa malo byť. Veď nič.

Ale na facebooku ma to zaujalo. To video ako sa deti snažili vo vnútri liezť a ani im sa tam pri všetkej detskej kreativite nedalo naozaj nič robiť.

Nie je to len nejaká naša bublina? Baví ma tá práca s divákom, že on niečo hľadá…

A ty mu to nedáš, ba sa netajíš, že nič nebude.

Chcela by som, aby sa dokázal zamyslieť nad tým, čo tam vlastne robí.

Aká je rozumná odpoveď na manipulatívnosť doby? Akonáhle ťa niečo zaujme, rýchlo zistíš, že to bola iba čoraz šikovnejšia návnada na niečo iné. Moja dcéra si pozerala videá o balete a súčasnom tanci. Z dvoch, ktoré sa jej najviac páčili jedno skončilo reklamou na kondómy a druhé na značkové auto. Ale prečo by si v 10 rokoch nemohla pozrieť niečo, čo vzniklo iba pre čistú radosť z pohybu? No nevzniklo. V akejkoľvek minúte vyskočí na teba logo alebo odkaz na stranu či aspoň zbierku podpisov. Je prekvapujúce, že sa bojíme krásy, aby sme neboli zneužití? V histórii sa dozvieme, že sa často robilo umenie pre cirkev alebo nejakú filozofiu, ale nie je oveľa horšie a nedôstojnejšie člověka, keď najčastejšia hlavná pointa spočíva v óde na predmety spotreby? Či tvoja odpoveď s Ničím nie je snahou o diagnostikovanie našej doby… A postojom potenciálnej rezistencie: „Nie, ja s tým nebudem spolupracovať.” Podľa mňa to spolu súvisí a kategória krásy je podstatná. Keď bola podstatná pre Platóna a mnohých po ňom, prečo by nemala byť pre nás? A súvisí s tajomstvom, nedopovedaním, a preto aj s fascináciou. Ale ak tvoju fascináciu vysmieva banalita a všetko sa preklopí do spotrebného produktu (vrátane vzťahov?) – či sa práve preto nesnaží súčasné umenie programovo ísť proti kráse? Aby sa nedalo zneužiť na reklamu.

A v čom teda vidíš rozdiel medzi reklamou a umením? Veď aj pri tých našich akciách súčasného umenia manipulujeme s divákom, prečo by sa nemal cítiť rovnako podvedený ako konzument reklamy?

Je to podobné rozdielu medzi umením a gýčom. Umenie sú otvorené dvere pre diváka, provokácia a výzva, umenie prináša otázky, tajomstvo, priznané neistoty, je pozvánkou do ďalšej alternatívy, objavovania viacerých smerov, môžeš ísť ďalej. Ale gýč ti tie dvere zavrie pred nosom predžuvaným vysvetlením, nemusíš sa namáhať, ponúka jedno vysvetlenie, jeden správny cieľ, ako totalita. Gýč mal vždy pevné priateľstvo s totalitami, ale aj s reklamou. Prečo ste vy potrebovaliť sprítomniť Nič?

Nič vzniklo ako odpoveď na otázku. Bola to verejná výzva vytvoriť vizuálne umelecké dielo pre festival Pohoda. Tá otázka pre mňa bola: čo treba spraviť na letnom open air festivale? Odpoveď: Nič! Potom sme tomu s architektom už len hľadali vhodnú formu. Lebo pri takýchto zadaniach je veľmi ľahké upadnúť presne do toho gýča, o ktorom si hovorila. OK, tak my vám to tu ľúbivo vydekorujeme a nebude tam nič viac, nikoho neurazíme, ani nenahneváme.

Problém je, že umenie si mnohí pletú s okrášľovaním. Ako nejaký cukor, ktorým to všetko posypeš. Aj nejedlý koláč spraví cukor stráviteľnejším a zdanlivo chutným. Vizuálnu kultúru si zavolajú ako záclonku na okno, nech zázračne skultivuje prostredie. Vydizajnovať! To je veľmi populárne slovo. Naša doba je posadnutá zvodným obalom. Premýšľala som nad tým aj v súvislosti s konzumnou odnožou psychológie. Ako ona má potenciál aj veľmi funkčne skultivovať vzťahy, no iba vonkajšie formy nezaručia kvalitnejšie vzťahy.

Keď sa vrátim ešte k téme Hlavnej stanice – najväčším trápením nie je tá budova samotná, ale jej nápisy, nálepky. Množstvo drobného aj väčšieho vizuálneho násilia. Ukričanej propagácie na niečo, čo nepotrebujem, nechcem a vlastne ma to ani nezaujíma. Čo ty vlastne chceš, keď najkrajšie umenie skončí reklamou na produkt?

A ty čo chceš?

Chcem sa nechať fascinovať a fascinovať iných. Možno sa zdá, že je už na to málokto zvedavý. Ale nihilizmus takú silu ako krása nemá. A ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa vedia nadchnúť či vychýliť z všednosti dňa k objavom, ktoré nebudú hneď speňažiteľné.

Kratšia verzia rozhovoru vyšla v Denníku N

02_Sadovska_Lomnicky_stit_2016

Lomnický štít, 2016, 130 x 180 cm, olej na plátne (foto: D.Sadovská)

Dorota Sadovská

Jedna z kľúčových osobností slovenskej súčasnej maľby. Do aktuálneho obrazu vnáša témy, ktoré sa v posledných desaťročiach v slovenskom maliarstve objavovali len sporadicky – realistickú figuráciu, akt, monumentálny portrét a kresťanskú ikonografiu. Nepôsobí v tomto rámci iba v oblasti maľby, realizuje sa aj vo fotografii, priestorovej inštalácii, objekte či videu.

Dorota Sadovská aktuálne:

GASK, samostatná výstava Léčba bílou, do 26. 03.2017

GASK, spoločná výstava XXL pohledů na současné slovenské výtvarné umění, do 23. 10.2016

Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica, vernisáž tento piatok 29.7.2016 o 19.00,

výstava Malé vo veľkom potrvá do 12.9.2016

Galéria Nedbalka, samostatná výstava Anjeli a svätí, od 24. augusta do 2. októbra

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s